Rozpoznávanie častí v reálnom čase — podľa tela, nie podľa obsahu myšlienok. Cez deň kontakt, večer rozhovor.
Dialóg s protistranou — ona, ľudia, svet. „Dokážem ti, že som dosť.“ Tras, tep.
Ciele, zoznamy, porovnávanie, „musím potiahnuť X“. Beží aj bez triggeru, celý deň.
Fantázia má scénu a dej. Príjemné teplo s háčikom.
Žiadna scéna, len zaplavenie.
Analýza vlastného systému. Ani Bodyguard, ani Športovec — nástroj alebo úkryt? Pozri bod 2.
Analýza vlastného systému nie je automaticky obrana. Celé toto poznanie — IFS, mapa častí, regulácia — vzniklo práve z nej. Nie je to Bodyguard (ten má protistranu) ani Športovec (ten má latku); je to meta-vrstva — Secure Romeo, v KB kandidát „Advokát“. A tá istá vrstva vie robiť dve rôzne veci. Nástroj: prichádza v pokoji, buduje mapu a končí tým, že niečo skúsiš. Úkryt: nastupuje tesne po pichnutí — namiesto pocitu. Drží odstup a nekončí kontaktom, len ďalšou otázkou.
Rozlíšenie, dve otázky: Kedy prišla? Po pichnutí = úkryt, v pokoji = nástroj. Ako končí? Experimentom v teréne = nástroj, ďalšou otázkou = úkryt. A jeden spoľahlivý znak navyše: tá istá otázka dokola = úkryt; nová otázka = učenie.
Čo s tým: úkryt pomenuj — „aha, desk research“ — a vráť pozornosť do tela na 30 sekúnd. Nástroj si dopraj bez výčitiek, len mu vždy daj výstup: jedna vec, ktorú skúsiš.
Zastav sa. Ruka na miesto — hrudník alebo žalúdok.
Dva-tri dychy. Nič neriešiš, nič neanalyzuješ.
Jedna otázka dovnútra: „Kto si? Koľko máš rokov?“ Čakaj 10 sekúnd. Odpoveď nevymýšľaj — príde ako obraz, slovo alebo pocit. Alebo nepríde.
Ak sa niečo ozve: „Vidím ťa. Večer sa ti budem venovať.“ A pokračuj v dni.
Ak nič: v poriadku, bol to kontakt s telom. Pokračuj.
Balkón je na budovanie vzťahu, nie na hasenie nekľudu. Večer, v pokoji, 5 minút, raz-dvakrát do týždňa, nie po triggeri. Ak sa cez deň niekto ozval pri ruke na hrudníku, večer navštív práve jeho.
Skontroluj sa: čo cítim k tej časti? Zvedavosť = choď. Ak tam je „si super, ale…“ — hovorí iná časť. Počkaj, kým zostane len zvedavosť. Zvedavosť nemá pripravenú odpoveď a nemá plán.
Pozvi ju a čakaj. Nič nerež. Príde ako obraz, pocit v tele alebo slovo — hocičo z toho stačí.
Poďakuj konkrétne. Športovcovi: „Firma, kariéra, disciplína — to si ťahal ty. Roky.“
Jedna otázka, len jedna: „Čoho sa bojíš, že by sa stalo, keby si na 10 minút povolil?“ A počúvaj. Neopravuj, neargumentuj.
Ukonči: „Počul som ťa. Vrátim sa.“ Koniec. Toto je celá návšteva.
Po pár návštevách dohoda: 10 minút bez výkonu — prechádzka bez cieľa, bez mobilu. Povedz mu vopred: „Skúšam toto, môžeš sa pozerať.“ A dodrž to. Malé splnené dohody sú jediný dôkaz, ktorý manažér akceptuje. Prijatie nevyrábaj — cíti ho tým, že ho počúvaš a nechceš ho zmeniť.